Pred 1920 bol Ojmiakon sezónnou zastávkou pre pastierov sobov. Sovietska vláda však v snahe o vysporiadanie kočovných obyvateľov tvrdila, že je to ťažko ovládateľná a kultúrne zaostalá skupina, preto sa táto lokalita stala trvalým osídlením. V súčasnosti je v dedine približne 500 ľudí a až donedávna tu bol jeden hotel bez teplej vody a vonkajšieho WC. Zatiaľ čo pri snehovej kalamite v západnej Európe môže dôjsť k zatvoreniu škôl na niekoľko dní, škola v Ojmiakone sa zatvára len vtedy, keď teplota klesne pod -52°C.

Väčšina domov v Ojmiakone stále používa uhlie a drevo na kúrenie a využíva len málo moderných vymožeností. V Ojmiakone nie je žiadne mobilné pokrytie, a aj keby bolo, bolo by nepoužiteľné, pretože väčšina elektroniky nefunguje v mrazivých teplotách.

Kožušina je na Západe považovaná za luxus, ale tu je to jediná vec, ktorá vás udrží v teple. Tu nič nerastie, takže všetci ľudia jedia soby a konské mäso. Existuje krátka letná sezóna, počas ktorej môžu ľudia niečo pestovať, ale väčšinou tu obyvatelia nekonzumujú ovocie ani zeleninu. Doktori hovoria, že to je dôvod, prečo netrpia podvýživou. Jediný obchod tu poskytuje zásoby a krátkodobé pracovné miesta, preto sa väčšina miestnych obyvateľov uchýlila k chovu sobov a lovu pre svoje živobytie.

Život v Ojmiakone je ťažký. Atrament v pere tu zamŕza. Batérie strácajú výkon rýchlejšie. Autá sa nedajú spustiť bez ohriatia palivovej nádrže. Miestna elektráreň spaľuje uhlie, aby udržala horúcu vodu, ktorá tečie do domov. Keď sú dodávky uhlia nepravidelné, v elektrárni sa začne používať drevo. Ak by to zastalo, potrubia by zmrzli a praskli. Ďalším problémom spôsobeným chladnou teplotou je pochovávanie. Trvá to dva alebo tri dni, kým v mrazenom teréne vykopú hrob.

V Ojmiakone nie je veľa čo robiť, ale to nezastaví cestovné kancelárie od ponúkania zájazdov do dediny uprostred zimy. Turisti chcú jednoducho zažiť, aké to je žiť v takej zime.